sr. Mária Vrabčeková

Každý ľudský život a teda aj cesta povolania je originálna a neopakovateľná. Myslím si, že prvým predpokladom u každého musí byť otvorenosť srdca a túžba plniť Božiu vôľu vo svojom živote. 

• Ako si spomínaš na čas, keď si mala 19 rokov? Čomu som sa venovala?

Študovala som na Katolíckej univerzite v Ružomberku, raz do mesiaca som cestovala do Spišskej Belej, kde som sa zúčastňovala Diecéznej animátorskej školy, môj voľný čas zaberala práca s deťmi v eRku v našej farnosti a nácviky spevu na sväté omše.

Všetky moje aktivity sa sústreďovali okolo kostola a nevedela som si predstaviť, že by to mohlo byť inak. Srdce však zostávalo nespokojné, pretože sa v ňom ozývali túžby, ktoré som vtedy ani sama nevedela pomenovať. A tak som v  modlitbe neustále prosila, aby mi Pán dal poznať svoj plán pre môj život.

No paradoxne sa vo mne bila nepripravenosť prijať ho taký, aký naozaj je. Bola vo mne tendencia vyhýbať sa mu. Bola to nezrelosť? Neviem, to vie len On sám… Teraz s istotou viem, že to, že som teraz  v Kežmarku je dielom Jeho milosrdenstva, ktoré ma aj dnes bez prestania pretvára. 

• Ako dospeje mladý človek k rozhodnutiu zasvätiť sa Bohu? Ako to bolo u teba?

Každý ľudský život a teda aj cesta povolania je originálna a neopakovateľná. Myslím si, že u každého prvým predpokladom musí byť otvorenosť srdca a túžba plniť Božiu vôľu vo svojom živote. Potom sa treba nastaviť na počúvanie, čo mi Boh hovorí a nakoniec je potrebná poslušnosť alebo ak chcete, rozhodnutie, ako odpoveď na Božie volanie.

Ja som si týmito etapami prechádzala dlhý čas a dlho mi trvalo, kým som pochopila, že na neúnavné a nekonečne trpezlivé Božie volanie musím rozhodne odpovedať.

V štvrtom ročníku štúdia na KU sa vo mne zrodila túžba zasvätiť svoj život Bohu v kontemplatívnej reholi sestier redemptoristiek. Tie som poznala od mojich 18-tich rokov, ešte z Bielska-Białej, no keď prišlo na „lámanie chleba“ a ja som mala v januári 2006 začať kandidatúru (už na Slovensku), urobila som krok späť. Nemala som silu, odvahu a srdce som mala plné strachu.

Je mi ťažké hodnotiť toto rozhodnutie, no dobrý Boh vo svojej prozreteľnosti zariadil niečo, o čom sa mi nikdy predtým ani len nesnívalo a čo si tiež vyžadovalo nemalú dávku odvahy.

O rok nekôr som letela do kanadského Vancouveru, kde som sa tri a pol roka starala o troch chlapcov. Teda, prvý rok iba o dvoch a neskôr k nim pribudol aj tretí. Toto bola pre mňa neoceniteľná skúsenosť po každej stránke. No z čoho som najviac ťažila, bola ich detská bezprostrednosť a úprimnosť, v ktorej som nachádzala Boha – Otca  a učila som sa od nich, v úplne bežných situáciách, vo všetkom Mu absolútne dôverovať.

No a môj život na opačnom konci sveta som si nevedela predstaviť bez duchovnej rodiny – spoločenstva „Učeník“ zo slovenského kostola sv. Cyrila a Metoda v New Westminsteri. Každý jeden člen mi daroval so seba čosi jedinečné a ja to pokladám za zázrak, bez ktorého by som sa len veľmi ťažko posunula bližšie k Božím zámerom so mnou.

Boh si ma tak pomaličky cez rôznych ľudí a rôzne situácie – radostné aj bolestné – viedol, formoval, očisťoval, uzdravoval a čoraz viac priťahoval k svojmu Srdcu. Zlomovou udalosťou bola Veľká noc v roku 2009, keď som bytostne prežila, že Ježiš zomrel na kríži namiesto mňa a svojou smrťou a zmŕtvychvstaním zlomil moc večnej smrti, ku ktorej som bola odsúdená za svoje hriechy. Takto som prijala do srdca neodvolateľný dar vykúpenia (ktorý dostal každý človek – ZADARMO) a Ježiša som prijala za Pána svojho života. Tak moja najhlbšia  túžba nadobudla kontúry: darovať Ježišovi svoj život ako dar lásky za Jeho nezištne darovaný život za mňa, a teda slúžiť mu tam, kde chce On a ako chce On.

Prosila som Ho, aby mi dal poznať miesto, kde mu mám slúžiť a raz pri adorácii som vo svojom vnútri dostala jasné poznanie: mám sa vrátiť na miesto, ktoré už poznám – do kláštora v Kežmarku. To bol moment obrovskej radosti, úľavy a pokoja.

Cesta do Kežmarku však opäť na čas uviazla, pretože znovu prišli veľké pochybnosti. No čím viac som sa vzďaľovala od tohto plánu, ktorý Boh so mnou má, tým som mala v srdci väčší nepokoj.

Až prišiel čas zimnej olympiády vo februári 2010 a vo mne sa všetko akosi spomalilo. Prechádzajúc sa mestom, pomedzi ľudí z rôznych krajín sveta, som začala vnímať veľkosť Boha. On je „Stvoriteľ“ a toto všetko, čo ma obklopuje je „len Jeho stvorenie“.

Zúčastňujúc sa vrcholných športových podujatí (hokejových zápasov nášho mužstva, finále krasokorčuľovania mužov) a otvorenia Slovenského reprezentačného domu, som si čoraz viac uvedomovala, že to nie je len tak. Že je tu Niekto, kto  plní moje ľudské sny a priania a zároveň trpezlivo čaká, či si to všimnem a či Mu na to odpoviem.

Áno, Boh mi skutočne doprial to dobré, čo svet môže ponúknuť, no zároveň mi dal pocítiť, že to nie je všetko… Že tým VŠETKÝM je On sám!

Uvedomenie si tejto skutočnosti mi dopomohlo k rozhodnutiu všetko zanechať a ísť v ústrety novému dobrodružstvu, ku ktorému ma Boh volá.

Povolanie je darom, ktorý mi Boh – Otec vo svojej prozreteľnosti pripravil. No zároveň si uvedomujem, že je to veľmi krehký dar, o ktorý sa musím dennodenne starať a rozvíjať ho, aby som ho raz odovzdala svojmu Stvoriteľovi taký,  akým ho On vo svojom pláne chcel mať. 

• A prečo redemptoristky?

Aby som sa jednoduchým bytím pred Bohom nechala premieňať a stvárňovať podľa obrazu Ježiša Krista – Vykupiteľa, a tak bola Jeho „živou pamiatkou“, ktorá svedčí o Jeho láske ku každému človeku a zároveň Mu slúžila modlitbou za ľudí, ktorí prosia o modlitbu a ktorých mi On sám  bude klásť na srdce.

Takisto je pre mňa dôležitý život v spoločenstve so sestrami, lebo len tak môžem rásť v láske a v láske ľudsky dozrievať.

Svedectvo sr. Márie, ktoré odznelo v máji 2015 v rádiu Lumen: