O povolaní

Povolanie sa spája s jednoduchou skutočnosťou existencie: žijem, lebo Boh ma chce a miluje ma.

Povolanie je Stvoriteľov plán lásky, akoby sen, ktorý leží Bohu na srdci.

Každý človek je „povolaný“ do života a ako vstupuje do života, prináša a nachádza v sebe obraz Toho, ktorý ho povolal.

Povolanie je Boží návrh konať podľa toho obrazu a je jedinečné, jediné  a neopakovateľné.

Každé stvorenie vyjavuje a je povolané vyjadriť zvláštny aspekt Božieho zámeru. Tu nachádza svoju identitu, slobodu a originalitu.

Keďže každý človek bez výnimky – teda aj ty si originálnym Božím darom,  je veľmi dôležité,  aby si vedel/la spoznať Boží plán so svojím životom…

Už si  o tom rozmýšľal/la?

Božia láska má dynamiku výzvy, volania do života.

Boh ťa miluje, chce ťa, stará sa o teba. Miloval ťa  a poznal skôr, než ťa utvoril v materskom lone (porov. Jer 1, 5; Iz 49, 1.5).

Jednoduchá skutočnosť, že si tu, by ťa mala napĺňať úžasom a nesmiernou vďačnosťou. Ak život je dar, tak potom je sám osebe aj povolaním milovať.

Je prijatým darom, ktorý sa má stať darovaným dobrom.

„Boh vložil do človeka schopnosť a úlohu milovať,

preto je láska hlavným a prirodzeným povolaním každého človeka“. (sv. Ján Pavol II.)

Každé povolanie je „osobitné“, lebo vyžaduje slobodu a vzbudzuje osobnú odpoveď v jedinečných a neopakovateľných dejinách.

Mária bola osoba, v ktorej sa dialóg medzi slobodou Boha a slobodou človeka uskutočnil dokonalým spôsobom.

Ona je vydarený obraz Božieho sna o človekovi!

Je ženou, do ktorej Boh mohol vliať celú svoju božskú lásku.

Na Márii Boh plne ukázal svoju slobodu voľby, je obrazom božského vyvolenia každého človeka, vyvolenia, ktoré je od večnosti a je zvrchovane slobodné, tajomné a milujúce.

Mária je znakom toho, čo Boh môže urobiť, keď nájde človeka ochotného prijať jeho návrh.

Ochotného povedať svoje „áno“, ochotného vydať sa na púť viery.

A k tomuto vzťahu so živým Bohom sme volaní každý deň.

Môžeme povedať, že povolanie je nikdy nekončiacou sa záležitosťou, lebo Boh neustále volá a čaká na našu odpoveď.

Celý náš život je volaním a  neustálou odpoveďou, komunikáciou s Bohom. 

Treba nám nastaviť „uši srdca“, aby sme počuli ako nás dennodenne volá, ako sa nám dnes chce podarovať.

To, čo ti on ponúka je niečo, čo si ani nevieš predstaviť. Možno máš pocit, že povolaním niečo strácaš, cítiš sa ochudobneným/nou o krásne a dobré veci.

Je pravdou, že ide aj o stratu, ale to sa nedá ani porovnať s tým, čo získaš!

Veľmi dobre to vyjadril aj Svätý Otec Benedikt XVI, vo svojom inauguračnom príhovore na začiatku svojej pastierskej služby:

„Kto nechá vstúpiť Krista, nestráca nič, absolútne nič z toho, čo robí život slobodným, krásnym a veľkým. Nie! Len v tomto priateľstve sa dokorán otvárajú brány života. Len v tomto priateľstve sa skutočne otvárajú veľké možnosti ľudského života… Drahí mladí: nebojte sa Krista! On vám nič neberie, ale dáva všetko. Kto sa daruje jemu, dostane stonásobne viac. Preto otvorte, dokorán otvorte brány Kristovi – a nájdete pravý život.“

Neexistuje Božie povolanie, ktoré by necharakterizoval postoj služby. Koreňom každého povolania je láska. Skúsenosť bezpodmienečnej lásky Boha dovoľuje človekovi pozrieť sa na vlastný život z inej perspektívy. Táto skúsenosť vzbudzuje túžbu osobitným spôsobom sa obetovať Bohu, aj bratom. Každé kresťanské povolanie je pozvaním k láske. 

Každá úloha, ku ktorej Boh povoláva človeka, je zapojená do dejín spásy. Boh potrebuje človeka, aby s jeho pomocou mohol zrealizovať svoj plán spásy pre všetkých ľudí. Božie povolanie má spásny charakter, preto ho treba stále vidieť ako dar pre spoločenstvo.

Ani Abrahám, ani Mojžiš, ani Samuel neboli pre ich vlastné dobro. Božie požehnanie, ktoré spočinulo na Abrahámovi, bude splývať skrze neho na všetky národy zeme, Mojžiš a Samuel budú slúžiť celému izraelskému ľudu. Každý povolaný nesie zodpovednosť za spásu všetkých ľudí, ku ktorým ho Boh posiela.

Božie povolanie to nie je nič iné ako Slovo, s ktorým sa Boh obracia na človeka.

Aj dnes Boh povoláva skrze Slovo – Slovo najdokonalejšie, ktoré v sebe obsahuje všetky iné Božie Slová.

Tým veľkým Slovom povolania je Ježiš.

Skrze jeho slová a činy sa Boh prihovára celému ľudstvu aj každému človeku osobitne.

Preto nie je možné cítiť sa povolaným Bohom, nie je možné objavovať svoje povolanie bez skutočného spojenia so Slovom, ktorým je Ježiš.

Bez blízkeho kontaktu s Osobou Božieho Slova tvoj život nebude napĺňaním Božieho povolania, ale iba realizáciou vlastných plánov a túžob.

Nie je možné nájsť svoje povolanie bez úzkeho zväzku s Kristom. Iba vo svetle Jeho misie môžeš pochopiť svoje vlastné povolanie.

Pokúšaj sa denne nadviazať svoj osobný dialóg s Bohom. Boh sa ti neustále prihovára, Sväté Písmo stále zostáva (a zostane až do konca sveta) aktuálnym, živým Slovom, s ktorým sa Boh obracia ku každému z nás osobitne. Aj k tebe…

Povolanie k bytiu s Ježišom, k prebývaniu s Ježišom, je povolaním byť v spoločenstve. Postaviť sa na jeho stranu, znamená postaviť sa na stranu spoločenstva. Zotrvávať pri Ježišovi, znamená zotrvávať v komunite. Skúsenosť povolania Dvanástich je pre nich zároveň skúsenosťou spoločenstva nie len s Ježišom, ale aj so sebou navzájom.

Komunita aj nás učí, čo to znamená naozaj veľmi konkrétne žiť povolanie „na zemi“ – čiže v spoločenstve s inými bratmi a sestrami. Spoločenstvo nás chráni pred „preduchovneným“ vnímaním nášho vzťahu s Ježišom, chráni nás pred odtelesnenou duchovnosťou, pred hľadaním ako slúžiť Ježišovi na „mesiaci“.

Komunita nás tiež pozýva a zároveň mobilizuje, aby sme nerozdávali seba len mimo komunity, ďaleko od osôb s ktorými žijem pod jednou strechou. Veľmi jasno nám tiež ukáže mŕtve miesta v našom živote, ktoré nám treba liečiť, alebo dokonca „amputovať“.

Život v spoločenstve odhaľuje naše slabosti, strach a sebectvo jednotlivca. V spoločenstve „vypláva“ na povrch naša neschopnosť pochopiť sa s inými, naše zablokovania, neschopnosť milovať, naša podráždenosť odlišnosťou iných, závisť… Kým by sme žili sami, mohli by sme si myslieť, že všetkých milujeme, nemáme s nikým problém. Problémy sú ďaleko vtedy, keď sme aj ďaleko od iných.

Život v spoločenstve v tomto zmysle je ťažký, lebo odhaľuje naše sebectvo a pýchu, a pozýva nás „umrieť“. „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu“ (Jn 12, 24). Len takto sa môžeme stať jedným telom a prameňom života.

A Pán napriek všetkým týmto „netvorom“ v nás,  nás spája do jedného spoločenstva a pozýva nás, aby sme sa prijímali a učili sa odpúšťať. Podarovať iným dar prijatia a odpustenia sme ale schopní len vtedy, keď si dennodenne uvedomujeme, že Boh nás prijíma so všetkou našou slabosťou a úbohosťou a odpúšťa nám. Len ak žijeme týmto darom Božieho prijatia a darom vykúpenia, ak sa cítime spasení a nie ako „spasitelia“ vlastného života, sme schopní prijímať iných a odpúšťať. A to nie je ľahké, to nie je z nás!

Každý deň musíme prichádzať pred Pána ako žobráci a každý deň nanovo o túto milosť prosiť. Len Boh je Láska, a len on nás môže naučiť naozaj milovať. Len jeho láska je bezhraničná a naša stále obmedzená. Len hlboký vzťah s Ježišom ma uschopňuje k hlbokým vzťahom s ľuďmi. Ak nebudem s Ním, nebudem vedieť byť ani s inými. Ak nebudem s Ním – ako s totálne Iným, odlišným odo mňa, nebudem schopná byť s ľuďmi odlišnými odo mňa.