Konkrétne kroky ako rozpoznať svoje povolanie

Prvým krokom by malo byť uvedomenie si pravdy, že povolanie už mám. Som povolaný a preto žijem. Mali by sme preto prosiť Ducha Svätého, aby nám pomohol sa otvoriť, aby sme dokázali počuť a počúvať neustále. Kiežby aj naším postojom boli slová Samuela: „Hovor Pane, tvoj sluha počúva!“ 1 Sam 3, 10

V našom hľadaní a rozoznávaní by sme si mali uvedomiť jednu veľmi dôležitú skutočnosť: Aký je môj obraz Boha? Na prvý pohľad je to možno nepodstatná otázka, ktorá má ale podstatný vplyv na naše rozoznávanie. Ak sa povie: Božia vôľa, Boží plán pre teba, Božie zámery… ako reaguje moje srdce? Nie je vo mne strach z Boha, odstup, „ťažké srdce“ na Boha, že už „naprogramoval“ môj život? Vedomie a istota, že Boh ma miluje a chce moje najväčšie dobro, že iba jeho láska mi dáva slobodu a robím sa slobodným je tou dobrou pôdou, aby semienko povolania, ktoré nosím v sebe vzklíčilo.

Modlitba je cestou rozpoznania povolania, pretože iba počúvaním Boha a jeho Slova, môžeme odkryť svoju identitu a svoje poslanie. Iba modlitba nás vedie cestou dôvery a odovzdanosti, ktoré sú neodmysliteľné pre vyrieknutie svojho „áno“ a prekonanie strachu a neistoty.

Spoločenstvo. Každé povolanie v Cirkvi je darom pre druhých a tiež je darom, ktorý sa má žiť s druhými. Povolanie veľmi ťažko rozpozná a odpovie naň ten, kto sa uzatvára pred vzťahom s inými ľuďmi alebo chápe povolanie len ako súkromnú a osobnú dokonalosť.

Duchovné sprevádzanie. Úlohou spovedníka, alebo duchovného vodcu nie je dávať hotové odpovede a riešenia, ale pomôcť otvoriť dvere, aby v sprevádzanom mohol Boh rozvinúť plnosť života. Nikto nie je dobrým sudcom vo vlastných veciach. Každý z nás potrebuje pomoc brata, sestry, ktorí prejdú s nami istú etapu cesty a pomôžu nám dôjsť až do našich Emaus, kde sa nám otvoria oči a srdce zahorí (por. Lk 24, 13-35).

Sebaprijatie. Prvým Božím darom, povolaním je môj život. Preto som volaný milovať a prijímať svoj život. Boh mi stále hovorí: Chcem, aby si žil a som rád, že žiješ! Toto slovo nad nami neustále zaznieva. Ak prijímame dar svojho života sme otvorení a disponovaní prijímať čoraz viac plnosť života, pretože každé Božie volanie je pozvaním k plnosti života a lásky. Pokojné prijatie seba je znakom našej ľudskej zrelosti a vnútornej slobody.

Počúvanie životných udalostí. Boh sa k nám prihovára cez životné udalosti, situácie, ľudí. Nežijeme na mesiaci ale na zemi. Otvorme svoje oči a uši, spomeňme si na cestu, ktorú sme už prešli – vidím, ako ma Boh viedol a vedie? Alebo všetko to vnímam ako náhodu alebo osud?

Uvedomiť si svoje túžby. Čím úprimnejšie sa snažíme identifikovať svoje autentické túžby, tým viac vieme kým sme a môžu nás viesť k tomu, čím sme povolaní sa stať, ako žiť a konať. Naše hlboké túžby odrážajú to, čo chce Boh pre každého z nás. O rozlišovaní môžeme uvažovať ako o ceste cez túžby – je to proces, pri ktorom prechádzame od množstva túžob alebo od povrchných túžob k našej najhlbšej túžbe, ktorá obsahuje všetko, čo je pre nás pravdivé a dôležité.

Treba tiež povedať, že všetky naše túžby musia zostať aspoň sčasti nenaplnené. Naše túžby nás musia viesť za hranice času. Prostredníctvom našich túžob Boh chce v našom srdci prebudiť túžbu po sebe ako prameni nášho trvalého šťastia.

Charakteristikou autentického volania je vďačnosť. Povolanie sa rodí v úrodnej pôde vďačnosti a prejavuje sa vzletom veľkodušnosti a radikálnosti, pretože sa rodí z vedomia prijatej lásky. Povolanie je odpoveď a vždy pochádza z uvedomenia si daru.

Urobiť krok – rozhodnutie. Schopnosť rozhodovať sa je dnes vážnym problémom. Keď je náš vzťah s Bohom slabý, vlažný, spoliehame sa vtedy iba na svoje sily a niet divu, že máme strach pred trvalými rozhodnutiami. Vo svetle viery však máme vždy dosť svetla na to, aby sme urobili aspoň jeden krok. Keď ho spravíme, vidíme znova dosť na urobenie ďalšieho kroku. Niekedy to môže byť krok naspäť, ale i to má svoj zmysel. Bez malých rozhodnutí , tých jednotlivých krokov na ceste, budeme neustále prešľapovať na mieste a bedákať, že nemáme dosť svetla, aby sme mohli v živote napredovať. Skutočne žiť znamená robiť rozhodnutia.