Tri podmienky nášho života

Osoba Ježiša Krista je dôvodom nášho povolania.

A tento dar sa môže plne rozvinúť iba v priateľstve s ním.

Je preto dôležité, aby volaná osoba žila svoju vieru naplno: sviatostný život, modlitba, Božie slovo.

O kvalite mojej viery svedčí aj to, či to všetko vnímam len ako povinnosť, niečo čo musím, patrí sa…alebo mám z toho radosť?

Kým je pre mňa Ježiš?

Povolanie nie je iba vstup do nejakej cirkevnej inštitúcie a riadenie sa pravidlami, ale živý osobný vzťah.

Keďže život viery sa konkrétne prejavuje v živote, rozoznávame, aký je vzťah danej osoby k hodnotám kresťanského života, službe, obete, celibátu, sexualite, manželstve…

Ďalším podstatným aspektom nášho povolania je schopnosť žiť v spoločenstve. Dar vlastného povolania je prežívaný s darom povolania mojich spolusestier. Je to Boh, ktorý povoláva každú z nás. Vyberám si Boha, odpovedám na jeho pozvanie, ale sestru, ktorá je vedľa mňa si nevyberám. Je veľmi dôležité si uvedomiť, že to Boh nás spája do jedného spoločenstva a dáva nám konkrétne poslanie – misiu. A  spoločenstvo, do ktorého ma Boh pozýva nie je dokonalé ani ideálne. Všetky sme „na ceste“ k stávaniu sa svätými. Všetky si potrebujeme každý deň pomáhať, odpúšťať, prijímať sa, prichádzať pred Boha a nechať sa ním viesť a očisťovať. Preto náš život je v tomto zmysle náročný a nie ľahký. Moja pýcha, egoizmus, žiarlivosť, prchkosť a iné moje prejavy nezrelosti nezostali predo dvermi kláštora J. Práve naopak, prejavia sa v mojom vzťahu k Bohu, k sebe a samozrejme aj k sestre. Život v spoločenstve nie je pre ideálnych, ale pre slabých, ktorí chcú rásť, napredovať a stále sa učiť, ktorí dovolia druhým aby Boh cez nich vychovával ich srdce, aby ich oslobodzoval, aby každý deň bol malým krôčikom k premene. A preto spoločenstvo je veľkou silou a pomocou v  povolaní.

Moja schopnosť života v spoločenstve (niektorí nie sú schopní), je podmienená a determinovaná mojím vzťahom k sebe, mojou zrelosťou aj nezrelosťou. Pozor! To neznamená, že do kláštora mám vstúpiť až keď budem zmierená so svojím životom, uzdravená, prijatá… Ak čakáš až na tento ideálny čas, budeš čakať celý život. Môžem byť nezrelá, nemusím mať všetky veci v sebe usporiadané a môžem vykročiť za hlasom Pánovho volania. Podstatné je, či chcem niečo so sebou robiť, či mienim na sebe pracovať, či dokážem uniesť seba, či chcem rásť – a toto je znakom zrelosti, ktorá je pre vstup do nášho spoločenstva nutná!

Treba ešte podotknúť, že v komunite sa modlíme, pracujeme, stolujeme… dennodenne sme s tými istými osobami. Klauzúra nám nedovolí zo spoločenstva „uniknúť“. Konfrontuje nás so sebou, verifikuje našu duchovnú hĺbku a nedovolí žiť v ilúziách ale v pravde!

Napriek všetkým ťažkostiam a výzvam života (ktoré sú prítomné vo všetkých medziľudských vzťahoch), je život v spoločenstve krásny, oslobodzujúci a motivujúci! A zjavuje Boží humor: ako nás on povolal a  ako komunitu sestier dal dokopy J – každá je tak iná, odlišná, originálna, jedinečná…A toto je najsilnejším dôkazom, že je to Boh, ktorý nás povoláva ako spoločenstvo!

Pod kontemplatívnym apoštolátom rozumieme službu lásky našim bratom a sestrám.

Naše povolanie nie je iba pre nás, je darom pre Cirkev, pre svet, pre všetkých. To, čo nám Pán dáva, máme odovzdávať ďalej, deliť sa s tým.

To sa konkrétne uskutočňuje: otvorenosťou pre všetkých, ktorí chcú mať účasť na našej liturgii a modlitbách; skrze našu modlitbu a obetu za všetkých, ktorí sa zverili do našich modlitieb; stretnutia s tými, ktorí prichádzajú do nášho kláštora; duchovné sprevádzanie; poskytnutie priestoru na osobné stíšenie a modlitbu – možnosť duchovných cvičení, duchovnej obnovy (v skupine alebo individuálne).

Naším poslaním je komunikovať všetkým (s ktorými sa stretávame, modlíme sa) Božiu lásku, ktorá sa nám v plnosti zjavila v Ježišovi Kristovi.

Chceme využiť všetky možné prostriedky, aby Boh bol milovaný!

Táto naša služba lásky je tak samozrejme ovocím nášho zotrvávania v Ježišovi a v spoločenstve medzi nami navzájom.