Naša charizma
Sme kontemplatívnou klauzúrnou rehoľou. Naša charizma verná prvotnej inšpirácii sa dá zhrnúť do štyroch rozmerov: neustála kontemplácia, život vzájomných vzťahov v spoločenstve, ochotná služba a obeta za iných a kontemplatívny apoštolát.
NÁŠ ŽIVOT JE ŽIVOTOM MODLITBY a dôverného zotrvávania pred Pánom. Všetko je v ňom postavené na vzťahu s Ježišom, na tom, do akej miery mu dovoľujeme, aby nás vnútorne premieňal. Chceme byť „misionárkami“ a „apoštolkami“ predovšetkým skrze „vnútorné vyžarovanie Ježišom“, ktoré je ovocím pravého prebývania s Pánom, ovocím našej modlitby.
NÁŠ ŽIVOT JE ŽIVOTOM V SPOLOČENSTVE, a teda životom vzájomných vzťahov. Veľký dôraz kladieme na ducha vzájomnej lásky, služby a evanjeliového priateľstva, schopnosť dialógu a otvorenosti na seba navzájom a schopnosť odpúšťať. Nechceme tvoriť spoločenstvo nábožných individualistov, ale pravé evanjeliové spoločenstvo, ktoré vyžarovaním lásky a radosti svedčí o prítomnosti živého Boha.
NÁŠ ŽIVOT JE ŽIVOTOM „ZA INÝCH“. Svojou modlitbou, obetou a prácou chceme podporovať tých, ktorí sa zasväcujú evanjelizácii, alebo prispievajú k tomu, aby sa svet stal spravodlivejší a bratskejší. Náš život je obetou za spásu našich bratov a sestier v Ježišovi Kristovi.
NÁŠ ŽIVOT JE ŽIVOTOM „PRE INÝCH“. Hoci sme do istej miery ukryté pred svetom, predsa náš život žijeme pre iných, snažíme sa nezanedbať žiadnu príležitosť k tomu, aby iní zakúsili Božiu lásku.
Neustála kontemplácia
Náš život v modlitbe a dôvernom spojení s Pánom nás uschopňuje prijať plán Otca, ktorý sa nám dal poznať v Ježišovi Kristovi. Táto tichá kontemplácia, uskutočňujúca sa v hĺbke duše skrze vieru a lásku, nás otvára na osobné stretnutie sa s Bohom. (K 42)
Aby sme zotrvávali v Pánovej láske a neustále v nej vzrastali, vynasnažíme sa čoraz lepšie riadiť náš život podľa Evanjelia. Budeme tiež pamätať, že Eucharistia je najvznešenejšou obetou lásky a chvály. V nej a skrze ňu môžeme lepšie prejaviť našu vieru, nádej a lásku. V nej a skrze ňu sa pevnejšie zjednotíme s Pánom a naučíme sa byť pre Cirkev a pre svet – tak ako on – živou Eucharistiou. (K 7)
Mlčanie – podstatná hodnota mníšskeho života, s ktorou je vždy spojená požiadavka púšte, samoty a pokoja, oslobodzuje dušu a otvára ju na hĺbku tajomstva Boha a na dôverné spojenie s ním. Mlčanie neznamená ani tak izoláciu a vyhýbanie sa rozhovorom, ale je v prvom rade zotrvávaním v láskyplnej Božej prítomnosti a zároveň taktným vnímaním prítomnosti iných sestier spôsobom, ktorý im umožňuje sústrediť sa a modliť sa. Preto budeme milovať mlčanie s ohľadom na nás samé a budeme sa snažiť zachovávať ho aj okolo nás. (K46)
Život v skrytosti a mlčanie nám umožňujú počúvať Božiu múdrosť, ktorá poučuje v samote a v hĺbke srdca. Bez toho je ťažké zdokonaľovať sa v čnostiach, prijímať a rozvíjať v sebe Božie dary a milosti. (K 48)
Bratský život v spoločenstve
Lásku k iným nemožno oddeliť od lásky k Bohu: chceme ňou žiť v spoločenstve podľa vzoru prvotnej Cirkvi v Jeruzaleme. Ovocím vzájomnej lásky prežívanej v súlade s duchom nášho spoločenstva je veľkonočná radosť, dar Ducha Svätého. (K 20-21)
Budeme sa navzájom milovať tak, ako nás miloval Kristus – dokonalou láskou. Ktorá by sa chcela stať najväčšou, nech sa stane najmenšou a najbližšou potupám a poníženiam Krista. Takto budeme žiť v dokonalej jednote, láske a prostote ducha vo všetkom – tak ako Kristus, keď žil medzi svojimi. (K 62)
Život vzájomných vzťahov predpokladá dialóg ako základný prvok života v komunite. Preto budeme otvorené na iné sestry, budeme ich ochotne počúvať, budeme sa zaujímať o to, čo hovoria, o ich myšlienky, plány a iniciatívy. Zamilujeme si vzájomnú konfrontáciu a výmenu svojich myšlienok v atmosfére jednoduchosti, dôvery a priateľstva. (K 63)
Dialóg nám pomôže lepšie sa navzájom poznať a porozumieť, navzájom sa prijímať a vidieť v sebe skutočné sestry, nezávisle od existujúcich rozdielov a niekedy aj protirečení medzi nami. Takto všetky spolu – cez organizované stretnutia alebo cez bežné a spontánne kontakty – budeme budovať skutočne evanjeliové spoločenstvo. (K 64)
Otvorenosť na iných
Kristus, naše sestry i celý Boží ľud majú právo na našu vernosť. Každá sestra, povolaná k sľubom evanjeliových rád, musí vynaložiť všetko úsilie nielen na to, aby vytrvala, ale aby vždy napredovala v povolaní na výdatnejšiu svätosť Cirkvi a slávu Najsv. Trojice. (K 132)
Rehoľná chudoba znamená viac než užívanie a delenie sa materiálnymi dobrami. Preto dokážeme pokorne a nezištne slúžiť iným, venovať svoj čas na ich prijatie, vypočutie a pomoc. S plnou pokorou a jednoduchosťou sa vynasnažíme slúžiť iným sestrám prirodzenými a duchovnými darmi, ktorými nás Pán obdaroval, a tiež intelektuálnymi, umeleckými a technickými schopnosťami, ktoré sme nadobudli našou prácou. (S 012)
Svojou prácou sa, spôsobom nám vlastným, spájame s ľuďmi, ktorí si v pote čela zaobstarávajú živobytie, a takto im prejavujeme úctu, ktorá im patrí. Spolu s nimi sa podieľame na dokončení stvorenia a spolupracujeme na vytváraní lepšieho sveta. (K 69)
Práca vykonávaná v kláštore sa musí dať zosúladiť s rytmom nášho kontemplatívneho života a byť súčasťou jeho normálneho priebehu. Aj v tom budeme verné Kristovmu príkladu a duchu „reči na vrchu“. Práca je zároveň dôležitým prvkom nášho duchovného a kontemplatívneho života. Udržiavame si ňou život, ktorý sme dostali ako dar od Boha. (K 73)
Apoštolát redemptoristov je podporovaný kontemplatívnym životom redemptoristiek a služba otcov motivuje sestry v ich živote modlitby a kontemplácie, čím sa stávajú skutočnými misionárkami. (K 13)
Prečítajte si tiež
