Eucharistický zázrak v roku 1732

Podľa reguly zachovávanej v našom kláštore každý štvrtok ráno po svätej omši nasledovalo vystavenie Najsvätejšej sviatosti ako pamiatka na ustanovenie Eucharistie pri Poslednej večeri.

Raz sa vo vystavenej Najsvätejšej sviatosti ukázali nástroje Pánovho umučenia, ktoré videli všetci prítomní. Niektorí videli v hostii krvácajúce telo, iní zakrvavené nástroje umučenia, ďalší schody zaliate krvou alebo kopec s tmavým krížom. Ja som iba jeden raz videla kopec s krížom a na jeho vrchole tri žiariace hviezdy. Každý videl niečo iné. Neobyčajné bolo aj to, že v malej hostii bolo vidno predmety veľkých rozmerov. Samotná hostia sa zdala byť oveľa väčšia, než v skutočnosti bola. Toto videnie nebolo dané iba sestrám, aby ich nik neupodozrieval, že sú to len chiméry a preludy ich fantázie. Pán chcel potvrdiť svoje dielo, takže zázračné znaky videli aj laici prítomní v kaplnke. Medzi nimi boli tiež: spovedník mníšok, kaplán kláštora, ktorý pochádzal zo Scaly, zbožný šľachtic (Silvester Tosquez), diakon Emanuel d’ Aflitto a iní nábožní ľudia prítomní v kostole.

Všetci však nevideli to isté: jeden videl jedno a druhý čosi iné. Bolo to veľmi obdivuhodné a zvesť o zázračných znakoch sa rozchýrila po celej Scale. Biskup nariadil záležitosť preskúmať. Každá z mníšok osobne svedčila o tom, čo videla. Duchovný vodca mníšok dal vyšiť hostie s tajomstvami Pánovho umučenia, ktoré sa ukázali v Najsvätejšej hostii v kláštornej kaplnke. Výšivky potom poslali do Ríma niektorým kardinálom.

Tieto znaky sa ukazovali až do môjho odchodu po celý čas nepokoja a ťažkostí, ktoré kláštor prežíval. Neviem, či sa zjavenia zopakovali aj po mojom odchode z kláštora, ani kedy sa skončili.

(M. Celesta Crostarosa: Autobiografia. s. 169 – 170)

***********

Zázračné úkazy o ktorých píše bl. Mária Celesta vo svojej Autobiografii, sú široko zdokumentované oficiálnymi výpoveďami Mons. Falcoiu, Mons. Santora, svätého Alfonza de Liguori, rôznych kanonikov a 18 mníšok kláštora Najsvätejšieho Spasiteľa v Scale. Všetci boli ich očitými svedkami, a to raz alebo niekoľkokrát. Prvýkrát sa zázrak udial 11. septembra 1732 a zopakoval sa 18. a 25. septembra. Neskôr sa zázrak zopakoval 6., 7. a 8. novembra, čiže v prípravnom triduu pred založením Kongregácie redemptoristov. Zjavenia sa zopakovali ešte 21., 29. a 30. novembra, a tiež 1. decembra. Posledné zdokumentované zjavenie sa udialo 19. decembra 1732. Sestra Mária Celesta spája zázrak s „ťažkosťami, ktoré prežíval kláštor“. Ostatní v ňom vidia Božie potvrdenie nového inštitútu a tiež upozornenie pred zemetrasením, ktoré 29. novembra 1732 postihlo celú oblasť.

Podľa opísaných javov bol neskôr zhotovený erb Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa a Rehole Najsvätejšieho Vykupiteľa.