Dejiny rehole

Iniciátorkou založenia Rehole najsvätejšieho Vykupiteľa bola sestra Mária Celesta Crostarosa, ktorá sa narodila 31. októbra 1696 v Neapole v zámožnej a nábožnej rodine právnika Jozefa Crostarosu a jeho manželky Pauly Battisty Caldari. Júlia Marcela Santa (takto znelo rodné meno sestry Celesty) už odmalička vnímala, že Pán ju vedie po ceste nadprirodzenej modlitby.

Začiatky rehole (1731-1755)

Roku 1718 vstúpila spolu so svojou sestrou Uršulou (rehoľným menom Máriou Imaculatou) do karmelitánskeho kláštora v Marigliano a neskôr sa k nim pripojila aj ich najmladšia sestra Jana Rozália. Z dôvodu konfliktov s majiteľkou pozemku nariadil biskup v roku 1723 zatvorenie kláštora, a tak rehoľníčky prešli do iných kláštorov.

Mária Celesta a jej dve sestry vstúpili v januári 1724 do kláštora rehole Navštívenia, ktorý sa nachádzal na pobreží Amalfi v mestečku Scala a bol založený iba štyri roky predtým. Tu sa odohrali kľúčové udalosti života sestry Márie Celesty: 25. apríla 1725 jej Pán v mystických videniach zjavil reguly, podľa ktorých sa mal riadiť nový rehoľný inštitút. Dielo narazilo na mnohé prekážky, zvlášť na odpor duchovného vodcu kláštora, Tomáša Falcoiu, neskoršieho biskupa diecézy Castellamare, a mohlo sa zrealizovať až po dôležitých udalostiach z roku 1730. V tom roku kňaz horlivého života a neskorší svätec Cirkvi Alfonz de Liguori na žiadosť cirkevných predstavených preskúmal dôveryhodnosť zjavení a potvrdil ich nadprirodzený charakter, a tak v máji 1731 kláštor Navštívenia prijal Bohom zjavené rehoľné pravidlá.

O rok nato, v novembri 1732, takisto z nadprirodzeného podnetu sestry Márie Celesty, ktorý rezonoval s jeho túžbou evanjelizovať chudobných, založil Alfonz de Liguori misijnú Kongregáciu najsvätejšieho Spasiteľa, ktorú neskôr oficiálne schválil pápež Benedikt XIV. avšak so zmeneným názvom ako Inštitút a najsvätejšieho Vykupiteľa: misijná Kongregácia redemptoristov bola schválená 25. februára 1749 a Rehoľa redemptoristiek 8. júna 1750.

Nedorozumenia ohľadom nových regúl a spôsobu života nového rehoľného inštitútu neustávali, a tak v máji 1733 sestra Mária Celesta a jej dve sestry kláštor v Scale opustili. Prijal ich kláštor dominikánok v Pareti, pričom tamojší biskup si prial, aby sestra Celesta prijala úrad predstavenej a kláštor zreformovala. Sestry Crostarosové strávili v Pareti dva roky venované reforme tamojšieho kláštora. Jednak túžba založiť kláštorné spoločenstvo, ktoré by žilo podľa Bohom zjavených regúl, v ich srdci neutíchala, a tak v roku 1735 prešli do mestečka Roccapiemonte, kde sa tento zámer snažili, žiaľ, neúspešne zrealizovať.

Osud ich nakoniec priviedol do mesta Foggia, kde roku 1738 založili dobre sa rozvíjajúci kláštor Rehole najsvätejšieho Vykupiteľa. Tu na sviatok Povýšenia svätého kríža, 14. septembra 1755, sestra Mária Celesta zomrela počas čítania opisu Pánovho umučenia z Evanjelia sv. Jána. Obyvatelia mesta aj sestry si na ňu spomínali ako na „svätú predstavenú“ a povesť jej svätosti pretrvala aj po stáročiach, v ktorých bola verejnosti neznáma.

Po smrti zakladateľky…

História rehole sa však odchodom Márie Celesty do večnosti neskončila, ale uberala sa po nepredvídaných cestách. Medzičasom, v roku 1762, bol Alfonz de Liguori menovaný za biskupa horskej chudobnej diecézy Sant’ Agata dei Goti. Práve on požiadal mníšky zo Scaly, aby v jeho sídelnom meste založili svoj kontemplatívny kláštor, čo sa stalo roku 1766.

Počas prvých dlhých sto rokov svojej existencie redemptoristky územie Talianska neopustili. Svätý Klement Hofbauer si želal založiť kláštory redemptoristiek aj v krajinách na druhej strane Alpského horského masívu, ale slobodomurárske prenasledovanie mu to znemožnilo. Boh však tento zámer požehnal a toto špecifické poslanie zveril redemptoristickému pátrovi Passeratovi. On spolu so skupinou nábožných žien z Viedne, ktoré duchovne viedol, otvoril cestu zakladaniu kláštorov redemptoristiek v Európe.

Tieto ženy, medzi ktorými boli zakladateľky viedenského kláštora, Eugénia Dijonová a vojvodkyňa z Welsersheimbu, poháňala túžba viesť kontemplatívny život redemptoristiek, a tak prekonali prekážky, ktoré mali v tej dobe podobu jozefinizmu, a v novembri 1830, teda presne po sto rokoch od vzniku rehole sa im podarilo založiť prvý kláštor za Alpami (vo Viedni). Vtedajšia politická atmosféra v Rakúsku a v Neapolskom kráľovstve, poznačená jozefinizmom a regalizmom, nepriala zakladaniu nových kláštorov, a preto sa snahy o rozvoj rehole zamerali na Belgicko a Holandsko, kde boli prvé kláštory založené v rokoch 1841 (v Brugge) a 1848 (vo Wittem). Bol tu hojný počet povolaní, čo umožnilo zakladať ďalšie kláštory (v Bruseli, Velpe, Louvaine, Sambeeku), ba aj v iných častiach Európy (v Írsku – Dublin 1859, Francúzsku – St-Amand 1875, Anglicku – 1897, v Španielsku – 1904).

V 20. storočí redemptoristky prišli aj na iné kontinenty: v roku 1905 do Kanady (St-Anne de Beuapré), v roku 1921 do Brazílie (Vassouras)… Ale to sú už bližšie dejiny.

18. a 19. storočie

Spiritualita netalianskych kláštorov bola v tomto období silno ovplyvnená duchom sv. Alfonza. Z jeho duchovných synov predovšetkým páter Passerat vniesol do formácie a spirituality mníšok črtu horlivej askézy. Duchovný život prvých redemptoristiek sa vyznačoval horlivosťou v modlitbe, adorácii, obetovaním sa za obrátenie hriešnikov, láskou k tajomstvu vtelenia, krížu a Eucharistii, ako aj úctou k Panne Márii a k sv. Jozefovi. Jedna z prvých sestier napísala: „Redemptoristky sú také malé a také skryté, že ich bude vidno až v nebeskom Jeruzaleme.“ Životy prvých sestier boli veľkým svedectvom svätosti. Medzičasom povesť a sláva Alfonza de Liguori v Cirkvi rástla: v roku 1816 bol vyhlásený za blahoslaveného, v 1839 za svätého a v 1871 za učiteľa Cirkvi, čím rástol aj význam jeho duchovného dedičstva. Zato matka Mária Celesta Crostarosa, ktorej Pán zjavil zámer založiť nový rehoľný inštitút v Cirkvi, zostávala „ukrytou perlou“ a jej spolusestry nepoznali bohatstvo jej duchovných spisov. V roku 1896 si redemptoristky pripomínali 100. výročie narodenia sv. Alfonza, ale jeho súčasníčka Mária Celesta zostala nepovšimnutá. Až v rokoch po Druhom vatikánskom koncile bolo nanovo objavené bohatstvo jej duchovného odkazu, z ktorého prvé redemptoristky nemali možnosť čerpať. Mária Celesta bola v prvých dvoch storočiach existencie Rehole najsvätejšieho Vykupiteľa známa iba v kláštore a meste Foggia.

Po druhom vatikánskom koncile…

Po Druhom vatikánskom koncile sa vďaka záujmu významných teológov nanovo objavila duchovná originalita sestry Márie Celesty, ktorej spiritualitu označujeme ako slnečnú a kristocentrickú – zameranú na zjednotenie s Kristom prostredníctvom vnútorného pripodobnenia sa Vykupiteľovi.

V dobe Márie Celesty to nebol všedný prístup k duchovnému životu. Väčší dôraz sa kládol na cestu prísnej askézy, ktorá bola chápaná ako prejav duchovnej horlivosti. Povolanie redemptoristky stať sa „živou pamiatkou“, verným obrazom Boha-človeka a sprítomňovať na svete Ježišovu lásku, zmýšľanie, city a postoje nepopiera nevyhnutnosť askézy, ale zameriava sa viac na premieňajúcu moc Ducha Svätého, bez ktorej je ľudské úsilie ako zuniaci cimbal.

Cirkev vnímala a vníma hĺbku tohto povolania a svedectvo svätosti, ktoré Mária Celesta zanechala, a tak 9. júla 1879 zahájila diecéznu fázu procesu jej blahorečenia. Pápež Lev XIII. svojím dekrétom z 11. augusta 1901 uviedol proces pred Apoštolský tribunál a Kongregácia pre kauzy svätých vydala 3. júna 2013 dekrét o hrdinskom stupni čností sestry Márie Celesty, čím jej zároveň udelila titul Božia služobnica.

Sestry na celom svete prosia na príhovor svojej zakladateľky o milosť zázraku, ktorý by prispel k Božej oslave v živote konkrétnych ľudí a zároveň potvrdil nebeskú slávu „svätej predstavenej“, ako Máriu Celestu nazývali obyvatelia Foggie.

Novodobá história…

Jedným zo zázrakov zakladateľky je bezpochyby aj rozvoj, aký rehoľa zaznamenala v 20. storočí. Môžeme povedať, že redemptoristky sú už prítomné na všetkých kontinentoch: založili sa kláštory v Latinskej Amerike (v Argentíne – 1949, ďalší kláštor v Brazílii – 1952, v Peru – 1976, vo Venezuele – 1976, na Haiti – 1976, v Kolumbii 1988, v Mexiku – 1993); v Severnej Amerike (USA – 1957); v Ázii (v Japonsku, kde od roku 1949 vznikli už 4 komunity redemptoristiek, na Filipínach – 1980); v Afrike (v Burkina Fasso – 1963) a v Austrálii (1965).

Prvý kláštor v postkomunistických krajinách bol založený z Talianska, a to v Poľsku (v Bielsku-Białej – 1989).

Poľský kláštor sa zas stal materským kláštorom dvoch rodiacich sa slovenských komunít redemptoristiek: rok 2002 znamenal príchod redemptoristiek gréckokatolíckeho obradu na Slovensko (dnes žijú v kláštore vo Vranove nad Topľou) a rok 2005 bol začiatkom príbehu rímskokatolíckej komunity redemptoristiek v Kežmarku.

Prvé roky 21. storočia boli popri Slovensku aj ďalším krokom v smere Ázijského kontinentu: v roku 2001 založili poľské sestry malú komunitu v Kazachstane; rok 2011 je počiatkom prítomnosti redemptoristiek v Thajsku (v Bangkoku). V súčasnosti je na svete 42 kláštorov redemptoristiek, v ktorých žije približne 400 sestier.